Farnosť Markušovce – oficiálne webové sídlo farnosti Markušovce

Z technických príčin dnes prenos zo sv. omše nebude.

V prípade, že v čase avizovaného vysielania sv. omše (alebo krátko pred časom udalosti) nevidíte na webstránke prenos obrazu s červeným nápisom v ľavom hornom rohu „NAŽIVO“ vykonajte opakované načítanie webstránky klávesou „F5“ alebo kliknutím na nápis „Farnosť Markušovce“ v záhlaví tejto webovej stránky. V prenášanom obraze zo sv. omše je ešte nutné zapnúť zvuk vpravo dole. (predvolená možnosť je žiaľ vypnutý zvuk).

LITURGIA DOMÁCEJ CIRKVI

V: V dnešnú druhú pôstnu nedeľu túžime vytvoriť spoločenstvo s Ježišom podobne, ako ho s ním vytvorili učeníci Peter, Ján a Jakub. Pán Ježiš nám chce zjaviť niečo z tajomstva svojej krásy, ktorá žiari z jeho premenenia. Celá naša rodina chce s ním vystúpiť na „horu premenenia“. Nech je nám viera sprievodcom na tejto ceste. S vierou v srdci túžime hľadieť na Ježišovu žiariacu tvár a na jeho premenené telo, ktoré sú predzvesťou jeho vzkriesenia i nášho budúceho oslávenia. S vierou v srdci chceme načúvať Otcovým slovám, ktorý nám dnes zjavuje svojho Syna slovami: „Toto je môj milovaný syn.“ A dodáva:
S: „Počúvajte ho.“ (Mk 9, 7)

V: Na znak vzájomného odpustenia si teraz dajme znak pokoja. (Primeraným spôsobom a podľa zváženia si prítomní vymenia znak pokoja)
V: Nebeský Otče, ty nám kážeš počúvať tvojho milovaného Syna. Nech sa jeho slovo dotýka našich sŕdc a jeho milosť nech ich očisťuje. Daj, aby táto chvíľa našej spoločnej modlitby premieňala naše životy, upevňovala nás vo vzájomnej láske a prehlbovala naše spoločenstvo s tebou. O to ťa prosíme skrze Krista, tvojho Syna a nášho Pána.
S: Amen.

Celú liturgiu si možete stiahnuť na uvedenom odkaze…

Na začiatku Pôstneho obdobia nás Cirkev slovami Ježiša Krista “Kajajte sa a verte evanjeliu” (Mk 1,15) vyzýva na pokánie. V Evanjeliu podľa Matúša je táto výzva spojená s myšlienkou priblíženia sa nebeského kráľovstva. Pokánie je podmienkou toho, aby sme sa stali schopnými prijať Boha. Patrí to k podstate kresťanstva. Skutky apoštolov jednou vetou opisujú kresťanstvo takto: “Teda Boh aj pohanom daroval pokánie, aby mali život” (Sk 11, 18).

Čo máme robiť my? Pokánie sa začína tým, že uznávame svoju hriešnosť. To je prvý krok. Dnešný svet žije v “ošiali nevinnosti”. Človek nevie prijať skutočnosť hriechu, ak nejestvuje kompetentné fórum, ktoré by mu ho vedelo odpustiť. Hriech, ak nemá výhľad na odpustenie, možno iba poprieť. Riešenie prináša jedine Boh, ktorý sa k nám priblížil v Ježišovi Kristovi, a v ňom nám ponúka zmierenie.

Čo má teda, milovaní, robiť kresťan v každom čase, to treba teraz konať usilovnejšie a nábožnejšie, aby sa apoštolská ustanovizeň štyridsiatich dní naplnila pôstom, a to nielen striedmosťou v jedle, ale a predovšetkým, že sa zbavuje nerestí (Sv. Lev Veľký, Sermo 6 de Quadragesima).

Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je štyridsaťdňový pôst. Je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách. V Rímskokatolíckej cirkvi sa pôstna príprava na Veľkú noc začína tzv. Popolcovou stredou. Je to streda v siedmom týždni pred Veľkou nocou. Tento rok pripadá na 17. februára. V tento deň, ktorý je dňom prísneho pôstu a zdržiavania sa mäsitého pokrmu, kňaz alebo diakon robí popolom znak kríža na čelách veriacich so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“, alebo „Kajajte sa a verte v evanjelium!“.

Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne to bol obrad vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň začínali svoju cestu pokánia. Vstupovali do chrámu bosí, zaodetí vrecovinou a sypali si na hlavu popol. Neskôr podobným spôsobom začínali svoje pokánie nielen verejní kajúcnici, ale aj ostatní veriaci a sypanie popola na hlavu sa stalo všeobecným symbolom rozhodnutia nastúpiť na cestu pokánia. V 10. a 11. storočí bol už tento obrad udomácnený v mnohých oblastiach západnej Európy. Koncil v Benevente v roku 1091 ho zaviedol pre celú Cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sa nahradilo značením na čelo.

Z histórie:

V Učení Dvanástich apoštolov (Didascalia apostolorum) zo začiatku 3. storočia sa odporúča 1 – 2-dňový pôst (alebo 40-hodinový pôst) pred krstom a 2 – 3-dňový pôst pred Veľkou nocou. Z tohto krátkeho pôstu sa postupne vyvinul 40-dňový pôst, ktorý odporúča veriacim už na začiatku 4. storočia sv. Atanáz (296-373), biskup z Alexandrie i sv. Cyril Jeruzalemský (315-386). Číslo 40 malo posvätný význam: Ježiš Kristus sa postil 40 dní pred svojím verejným vystúpením (Mk 1,12; Mt 4, 1-11), 40 dní pokrývala voda zem počas potopy sveta, 40 dní sa postil Mojžiš na vrchu Sinaj, 40 dní putoval prorok Eliáš k jaskyni na vrchu Horeb, kam k nemu prišiel Boh a podobne.

Pôvodné pôstne pravidlá boli veľmi prísne: dovoľovali požívanie jedla len jedenkrát denne. Okrem toho boli sprísnené aj abstinenciou, t.j. úplným zdržiavaním sa požívania niektorých pokrmov ako mäso, ryby, mlieko a mliečne výrobky (maslo, syry). Terajšie predpisy týkajúce sa pôstu a postenia sa boli zavedené v roku 1966 apoštolskou konštitúciou Poenitemini.

Pôstne obdobie trvá v Rímskokatolíckej cirkvi od Popolcovej stredy do Veľkonočnej nedele. Zahŕňa šesť pôstnych nedieľ. Prvá pôstna nedeľa (tohto roku 21. februára) sa ešte donedávna nazývala Quadragesima (grécky tesserakostes, t.j. 40 dní pred Veľkou nocou).

Začiatkom 5. storočia sv. Maximus, turínsky biskup, zaviedol trojtýždňovú predpôstnu prípravu. Tri nedele pred pôstom sa volali: Septuagesima (70. deň pred Veľkou nocou – táto nedeľa bola u nás známa pod menom „Deviatnik“), Sexagesima (60. deň) a Quinquagesima (50. deň). Spolu so 40-dňovým pôstom tvorili 70-dňovú prípravu, symbolizujúcu 70 rokov babylonského zajatia. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) vytvoril pre tieto dni osobitné prosebné modlitby. Pápež Alexander III. (1159-1181) nariadil, aby sa spev „Alleluja“ – podobne ako v 40-dňovom pôstnom období – nahradili invokáciou Laus tibi Domine, Rex aeternae gloriae (Chvála Ti Kriste, Kráľ večnej slávy). V roku 1969 boli tieto liturgické zvláštnosti zrušené a všetky tri nedele boli preradené do cyklu nedieľ „cez rok“.

Zdroj: F. Vnuk, Príručný slovník kresťanstva, Bratislava 2003, s. 334-336.

Od 1. januára do odvolania sú pozastavené verejné bohoslužby.

Na základe Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 808 z 31. decembra 2020, ktoré obmedzuje slobodu pobytu a pohybu zákazom vychádzania, a na základe Vyhlášky 77 Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, nadobúdajúcej účinnosť 1. januára 2021, budú vo všetkých slovenských diecézach a eparchiách od 1. januára až do 7. februára 2021 pozastavené verejné slávenia bohoslužieb. Slovenskí biskupi toto nariadenie zobrali na vedomie a kňazov i veriacich žiadajú o jeho dodržanie, zároveň tiež prosia o veľkú trpezlivosť, ktorá bude pre dané obdobie mimoriadne potrebná.

Kňazi môžu sláviť v chrámoch súkromné bohoslužby bez účasti veriacich. Slávenie bohoslužby vyplýva aj vzhľadom na nariadenia z povahy ich zamestnania. Takéto súkromné bohoslužby je možné streamovať. Kňazovi pri tom však smie pomáhať len nevyhnutná asistencia. Počet osôb pre streamovanie súkromnej bohoslužby je na základe platného zákazu stretávania obmedzený na kňaza plus max. 5 osôb. Túto výnimku ale zároveň kvôli striktnému obmedzeniu pohybu teraz nemožno uplatniť v takom zmysle, aby sa na súkromné bohoslužby v chrámoch pozývali či prihlasovali rôzne rodiny podľa poradovníkov, zapísaných úmyslov, atď.

Krsty, sobáše a pohreby je možné sláviť, sú však obmedzené maximálnym počtom 6 účastníkov vrátane kňaza, a podmienené dodržaním hygienických opatrení.

Chrámy nie je nariadené zamknúť: nesmú sa v nich ale konať nijaké hromadné podujatia: to sa týka verejného spovedania, aj rozdávania svätého prijímania.

V nebezpečenstve smrti je, samozrejme, možné individuálne vyslúžiť potrebné sviatosti zomierajúcemu.